Nedokonalosť má blízko k dokonalosti, o ktorú sa ale musíme posnažiť alebo jednoducho ju zdediť. Pre mňa sa však javí byť navždy vzdialená. Zatúžim po nej, len jej sa akosi nechce zatúžiť po mne. Nabáda ma k zvyšovaniu svojich nárokov na samu seba, ale ani to mi nepomáha.
Asi musím ešte preplávať veľa riek, zdolať niekoľko vrchov našich hôr, pochodiť kilometre chodníkov a súperiť s viacerými povahami človeka, aby si ma vôbec všimla. Je pre mňa nedosiahnuteľná alebo ja sa jej šikovne vyhýbam? Rozmýšľam, v čom som takmer dokonalá. Žeby som bola dokonalá v nedokonalosti? Nepoznám presnú odpoveď.
A čo je vlastne pre mňa dokonalé? Keď film, ktorý pozerám ma vtiahne priamo do svojho deja a ja hrám jeho hlavnú postavu. Dokonalou sa mi javí pieseň a jej interpret, ktorý svojím hlasom mi vyťahuje z oka jednu slzu po druhej. Alebo kniha, pri ktorej sa ťažko lúčim s jej poslednými riadkami.....
