Katharine - fashion is beautiful: Úsmev Mony Lisy

Vstúpili sme do výťahu – ja a moji rodičia. Už si ani nepamätám, čo bolo predmetom našich dialógov (dobre tak drobných škriepok), ale jedno viem určite, každý z nás bol ten najmúdrejší a ten najdôležitejší. :-) Krátke ticho nastalo až keď sa zastavil výťah a my sme z neho chceli vyjsť. Čakali sme, no dvere sa z nejakej príčiny vôbec nedali otvoriť. Pomaly nám z toho začal stúpať tlak a takmer došlo na obviňovanie toho druhého.

Tlačidlo na otváranie dverí nechcelo vôbec reagovať a to ani na opakovaný nervózny dotyk môjho prsta. Dali sme dokopy tri hlavy, ale čo nám napadlo bolo len, že sme sa zasekli a sami si asi nepomôžeme. Drobná výmena názorov ma prinútila oduť si líca, otočiť sa na druhú stranu a vtedy to prišlo! Predo mnou stála skupinka ľudí, ktorí mali na tvárach typický a každému známy úsmev/neúsmev Mony Lisy. Tvárili sa, že "ja nič, ja muzikant", pretože namiesto toho, aby nás upozornili, že sa vystupuje na opačnej strane, radšej sa na nás mlčky bavili. S rodičmi sme v tichosti vystúpili a dostali poriadny záchvat smiechu. Musela to byť riadna "podívaná" a veľmi milé divadielko pre tých, čakajúcich na výťah. A aké ponaučenie z toho vyplýva? Že aj keď vchádzate do jedných dverí, vyjsť môžete úplne inými, než ste vošli! :-)

Čo dodať, nie nadarmo sa hovorí, že najlepšie príbehy píše sám život. Dobre, tak v tomto prípade by to bola scénka ideálna napríklad do nejakej situačnej komédie. A čo vy, zažívate podobné humorné situácie alebo práve takéto sa vám obkľukou vyhýbajú?